Zmena zberu triedeného odpadu v rodinných domoch| Rekonštrukcia "Kasína"-Relaxačné centrum | Letná turistická sezóna 2019

                                                                        UZAVIERKA TOP

Čestné občianstvo udelené v roku 2003

Čestné občianstvo udelené v roku 2003 :
- Dr. Otto von Habsburg - ( Spolková republika Nemecko

 Dr. Otto von Habsburg

Dr. Otto von Habsburg je nielen politickou osobnosťou, ale tiež európskym mysliteľom, historikom a filozofom. Počas svojho doterajšieho života publikoval dvadsaťpäť kníh a napísal nespočetné množstvo článkov a prednášok. Vždy vo svojom živote obhajoval hodnoty, ktoré v Európe vzišli z kresťanskej kultúry a mravných noriem kresťanstva. Vo svojom politickom a spoločenskom pôsobení vždy hájil princípy parlamentnej demokracie, slobodu jednotlivca, sociálno-tržné hospodárstvo a myšlienku sebaurčenia národov.

Na všetkých fórach obhajuje myšlienku silnej, spojenej a kresťanskej Európy. Počas svojho pôsobenia v európskom parlamente sa angažoval predovšetkým v prospech stredoeurópskych krajín, ktoré boli v područí komunizmu a snažil sa západnú spoločnosť pripraviť na možnosť zrútenia východného bloku. Jeho myšlienka zjednotenej Európy sa dnes postupne realizuje. Táto angažovanosť vyniesla Ottovi Habsburgovi iba nenávisť komunistických a socialistických žurnalistov, ako na východe, tak i na západe.

Na základe historických väzieb c.k. rodiny Habsburg k mestu Holíč, geografickej polohy Holíča, ktorý leží na hranici bývalých dvoch antagonistických blokov, čím jeho obyvatelia veľmi citlivo vnímali a vnímajú súčasné geopolitické zmeny udelil primátor Mesta Holíč Ing. Vladimír Horák na základe odporúčania mestského zastupiteľstva

Čestné občianstvo mesta

Jeho Excelencii
Dr. Ottovi von Habsburgovi

za jeho celoživotný prínos k zjednoteniu Európy
a za prínos jeho predkov k rozvoju Mesta Holíč.



Životopis Dr. Otta von Habsburga

Dr. Otto von Habsburg - Lothringen je najstarším synom Karola I. rakúskeho, ktorý bol cisárom Rakúska-Uhorska v rokoch 1916 - 1918. V roku 1911 sa Karol I. oženil so Zitou Bourbonsko-parmskou. Bola to veľmi kúzelná a energická žena, ktorá v nasledujúcich rokoch preukázala neuveriteľnú statočnosť a cieľavedomosť. Z tohto šťastného a usporiadaného manželstva sa narodilo osem detí.

Otto sa narodil 20. novembra 1912 v Reichenau vo vile Wartholz. Keď 1. apríla 1922 vo vyhnanstve na portugalskom ostrove Madeira zomrel na ťažký zápal pľúc Karol I., mal Otto deväť rokov. Rodina sa po Karolovej smrti za pomoci španielskeho kráľa Alfonsa XIII. presťahovala najskôr na zámok El Prado pri Madride a odtiaľ do baskidského rybárskeho mestečka Lequeito. Tu získala rodina palác Uribarren. Španielsky kráľ Alfons XIII. dal cisárovnej ponuku, aby nechala deti vychovať priamo na španielskom dvore. Cisárovná Zita však túto ponuku odmietla a rozhodla se deti vychovávať sama.

Život cisárskej rodiny v tomto období bol životom veľmi ťažkým. Majetkový zákon Rakúskej republiky, ktorý skonfiškoval všetko čo bolo majetkom Habsburgovcov, sa rodiny ťažko dotkol. Cisárovná Zita mala síce u seba rodinné šperky, odmietla ich však predať. Bola si vedomá toho, že nie sú jej, ale náležia rodu. Rodinné účty viedla sama a rodina žila veľmi skromne.

Školskú výchovu detí zverila Zita JUDr. Jindřichu von Degenfeld-Schönburg a dokonca zriadila priamo v paláci Uribarren malú súkromnú školu a Jindřicha von Degenfeld-Schönburga menovala riaditeľom. Výuka prebiehala podľa tradícií vzdelávania Habsburgov. V tomto vzdelávacom systéme boli uprednostňované najmä na humanitné predmety a výučbu klasických a moderných jazykov. Otto ako následník trónu musel ovládať jazyk národov, ktorým mal vládnuť.

Otto maturoval v roku 1930. Maturitu absolvoval s vyznamenaním. V tom istom roku dosiahol Otto plnoletosti a podľa rodových habsburských zákonov sa stal hlavou Arcidomu habsbursko-lotrinského. Odvtedy vystupoval menom celého rodu.

Od roku 1929 rodina nežila v Španielsku, ale v Belgicku pod ochranou belgickej kráľovskej rodiny. Žili vo vodnom zámku Ham v Steenockerzeelu neďaleko Bruselu a tento pobyt mal pre Otta zásadní význam. Hneď po maturite totiž začal študovať na známej katolíckej univerzite v Lovani politické a sociálne vedy. Univerzitu vyštudoval s výborným prospechom. Dokonca i Ottovi politickí a osobní nepriatelia museli uznať, že "bol skutočne dobre pripravený a najmä jeho jazykové znalosti boli nadpriemerné".

Otto von Habsburg promoval v roku 1935 a stal sa doktorom politických a sociálnych vied. Otto sa pustil do značne nerovného politického zápasu s rôznymi "ľudovými" vodcami typu Adolfa Hitlera, alebo Jozefa Stalina. Bohužiaľ spoločnosť 20. storočia ochotne počúvala týchto megalomanských šialencov a následky pociťujeme dodnes. Pre svoju politickú prácu našiel pôdu uprostred organizácie známej ako Paneurópska únia, ktorej sa stal členom v roku 1936. Filozofia tejto spoločnosti a cieľ je zjednotenie európskych národov na demokratických základoch avšak s plným vedomím kresťanských koreňov nášho kontinentu. Vo vízii Paneurópskej únie videl Otto von Habsburg jedinú životaschopnú alternatívu pre Európu prepadajúcu sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch do temnôt nacizmu a komunizmu. Už na začiatku tridsiatych rokov vedie Otto nezmieriteľný boj s postupnou fašizáciou nemeckej spoločnosti.

V januári 1932, keď sa rozhodovalo o budúcej tvári Nemecka, navštívil Otto von Habsburg Berlín. Jednal tu s predstaviteľmi demokratických strán a bol tiež prijatý nemeckým prezidentom Paulom von Hindenburgom. Starý pruský vojak a tradičný monarchista si dokonca k tejto príležitosti obliekol maršálsku uniformu a ozdobil ju všetkými rakúsko-uherskými vyznamenaniami, ktoré obdržal v priebehu I. svetovej vojny. August Vilém, syn bývalého nemeckého cisára Viléma II., ktorý "konvertoval" k nacizmu a bol členom SA, ponúkol Ottovi, že mu sprostredkuje stretnutie s Adolfom Hitlerom.

Túto možnosť Otto von Habsburg odmietol, pretože s ľuďmi tohoto typu nemienil hovoriť. Nebolo jednať o čom, pretože politicky a duševne stáli títo muži na úplne protiľahlých stranách. Keď sa fašisti v roku 1933 dostali k moci, nadviazal Otto kontakty so svojimi nemeckými priateľmi a pomáhal nemeckým židovským rodinám opúšťať vlasť a nájsť bezpečný exil.

Súčasne s týmito aktivitami, usiloval Otto o návrat do Rakúska. V predvečer nového celosvetového vojenského stretnutia sa zdalo, že sa pod tlakom nacizmu Rakúska republika zrúti. Otto von Habsburg bol politickou veličinou, ktorá však mohla túto krajinu zjednotiť a spoločne s ďalšími krajinami bývalej monarchie, razantne postupovať proti nacistickému ohrozeniu. Bohužiaľ predstavitelia krajín, ktoré pred dvadsiatimi rokmi tvorili jeden štátny celok podceňovali nebezpečie nacizmu a zároveň sa báli tohto mladého Habsburga, ktorý bol plný sily a energie a svojich politických protivníkov zahanboval svojim rozhľadom a vzdelaním.

Rakúšania však boli republikánskym systémom sklamaní, pretože za dve desaťročia trvania republiky sa nedočkali politickej ani ekonomickej stability. Mnohí Rakúšania bohužiaľ začali tiež počúvať ľúbivé hesla národného socializmu. Z prachu minulosti sa opäť vynorilo tzv. Velkonemecké riešenie Otto von Bismarka.

V Rakúsku sa však okolo roku 1932 formuje monarchistické hnutie, ktoré sa objaví na politickej scéne ako silný subjekt nesúci názov Eisernen Ring (Železný kruh). V roku 1933 dochádza v Rakúsku k politickému zvratu a moci sa ujíma autoritatívna vláda kancelára Dolfussa. Tá pod tlakom vnútorných rozporov v Rakúsku rozpúšťa parlament, zakazuje komunistickú stranu i ďalšie ľavicové organizácie a násilne potlačí robotnícke povstanie, ktoré proti nej vypukne v roku 1934 vo Viedni.

Zároveň však táto vláda odmieta národný socializmus a háji jednoznačne nezávislosť Rakúska na Nemecku. Kancelár Dolfuss sa dokonca zabýva možnosťou využiť stále silnejúceho vplyvu legitimistického hnutia (monarchistické hnutie) ako hrádzu proti politickým tendenciám, ktoré chceli Rakúsko orientovať na Tretiu ríšu. V júli 1934 sa rakúski nacisti pokúsili o štátny prevrat. Obsadili rozhlas, zavraždili kancelára Dolfussa a pripravovali obsadenie Rakúska nemeckými nacistickými vojskami.

Vtedy však zasiahol Benitto Mussolini, ktorý vyslal na hranice Talianska s Rakúskom štyri divízie a prehlásil, že anexiu nepripustí. Kancelárom novej vlády sa stal presvedčený monarchista Kurt von Schuschnigg. Bol presvedčený, že za súčasných podmienok je možné monarchii opäť reštaurovať a ponúknuť kvalitnú politickú alternatívu v mori politickej podpriemernosti. Chcel však ešte chvíľu vyčkať, než sa situácia vo vnútri Rakúska stabilizuje a Ottu vyzval k trpezlivosti. Neboli tu totiž len nebezpečenstvá vnútorné, ale tiež i medzinárodnopolitické.

Kancelár Kurt von Schuschnigg zatiaľ podnikol prípravné kroky. Dňa 10. júla 1935 bolo dosiahnuté zrušenie zákonov, ktoré vypovedali Habsburgov z Rakúska a skonfiškovali všetok majetok Arcidomu habsburského. V apríli 1936 bol znovu zriadený rodinný zaopatrovací fond a 1. januára 1937 obdržali Habsburgovia naspäť osobný majetok.

Kurt von Schuschnigg a Otto von Habsburg se aktívne stretávali a tiež medzi nimi prebiehala intenzívna korešpondencia. Na jar v roku 1937 sa však garant nezávislosti Rakúska Benitto Mussolinni, politicky zblížil s Adolfom Hitlerom a v otázke Rakúska mu ustúpil. Hitler dal jednoznačne najavo, že pokiaľ sa rakúska politická reprezentácia pokúsi reštaurovať monarchiu, tak wehrmacht okamžite rakúske krajiny obsadí.

Rakúsko zostalo osamotené. V tejto kritickej situácii sa Kurt von Schuschnigg rozhodol odložiť reštauráciu monarchie. Otto von Habsburg sa s kancelárom stretol ešte v decembri 1937 inkognito v opátstve Einsiedeln vo Švajčiarsku. Nádej na záchranu Rakúska ako nezávislej krajiny sa však rozplývala. Kurt von Schuschnigg bol politicky prinútený 12. februára 1938 v Berchtesgadenu uzavrieť s nacistickým Nemeckom dohodu, ktorá de facto likvidovala nezávislosť Rakúska.

Otto von Habsburg se nevzdal a obrátil sa na Kurta von Schuschnigg s návrhom, aby ho pozval do Rakúska, podal demisiu a menoval ho kancelárom. Bol rozhodnutý viesť s Nemeckom vojnu, s vedomím, že Rakúsko sa vojensky ubrániť nedá. To, že mal Otto von Habsburg skutočne hrdosť i odvahu sa nedá poprieť. Je vcelku možné, že pokiaľ by sa Rakúšanom podarilo, aspoň na nejaký čas ubrániť svoje hranice, vytvorili by sa podmienky k zapojeniu Československa do konfliktu a možná ďalších krajín. Kto vie jako by sa za týchto okolností vyvýjali dejiny.

Dr. Otto von Habsburg sa stal jediným rakúskym politikom, ktorý odvážne vystúpil proti okupácii Rakúska a hneď po anexii nechal v svetovom tisku zverejniť memorandum. V ňom dôrazne protestoval a odsúdil postup nacistického Nemecka voči Rakúsku. Stal sa hovorcom rakúskej politickej opozície v emigrácii, otvoril kanceláriu pre rakúskych uprchlíkov, ktorým pomáhal v úteku a pokúsil sa vytvoriť rakúsku exilovú vládu. Exilová vláda však nevznikla, pretože narážala na nechuť rakúskych socialistov spolupracovať s následníkom trônu a než došlo k nejakej dohode nacistické vojská obsadili i Belgicko, vtedajší domov cisárskej rodiny. Zámok Ham, bol nacistami niekoľko hodín po odchode rodinných príslušníkov bombardovaný.

Nemecké úrady vydali na Ottu zatykač. Bol v ňom obvinený z velezrady. Otto odletel 4. marca 1940 do USA, kde v New Yorku zriadil kanceláriu a začal politicky pracovať. Už 10. marca 1940 sa stretol s prezidentom Rooseveltom a snažil sa ho presvedčiť o nutnosti po vojne obnoviť Rakúsko ako nezávislý štát. Zároveň už vtedy varoval pred vplyvom Sovietskeho zväzu a komunistickou ideológiou, ktorá je schopná rozvrátiť demokratický svet. Bohužiaľ prezident Roosevelt si tieto nebezpečenstvá veľmi nepripúšťal a jeho servilná politika voči J. V. Stalinovi povojnový svet stála veľa.

Otto von Habsburg poriadal mnohé prednášky, písal články do prestížnych časopisov, schádzal sa s významnými politikmi a všade zdôrazňoval, že Rakúsko bolo znásilnenou krajinou, ktorá bola protiprávne obsadená národne socialistickým Nemeckom. Otto zorganizoval rakúsku vojenskú jednotku, ktorá sa stala súčasťou americkej armády. Ako prvý sa do tohto práporu prihlásili jeho bratia Felix, Karol Ľudovít a Rudolf.

V dňoch 19. - 24. augusta 1943 sa v Quebecu konala konferencia protifašistických veľmocí a tu sa Otto von Habsburg stretol s Winstonom Churchillom. Viedli spolu dlhý rozhovor o strednej Európe, kde sa kedysi rozkladala Rakúsko-uhorská monarchia a po ktorej zostalo isté politické vzduchoprázdno. Hľadali možné alternatívy povojnového usporiadania tejto oblasti. Otto sa snažil W. Churchilla presvedčiť, že rozdelenie Rakúska na západnú a východnú zónu nie je šťastné. Rodine Habsburgov na čele s Ottou sa skutočne v priebehu svetového konfliktu podarilo obhájiť, že Rakúsko si zaslúži nezávislosť. Podarilo sa tiež ovplyvniť to, že po vojne Sovietsky zväz nezískal v tejto krajine politickú prevahu.

Aj keď Otto a rodina urobila maximum, aby pred západnými mocnosťami uhájila česť Rakúska, nebol Otto západnými spojencami povolaný k povojnovej obnove svojej vlasti. Je paradoxné, že politickú moc spojenci predali človekovi, ktorý v roku 1938 s nadšením vítal vojská národne socialistického Nemecka. Bol ním socialista Karl Ranner. Stal sa poslušným pomáhačom sovietskej okupačnej správy a takmer do prázdna zaznievali Ottove varovania, že západné mocnosti môžu veľmi rýchlo stratiť vládu nad celým Rakúskom.

Dočasná vláda samozrejme opäť zaviedla ústavu z roku 1920 so všetkými protihabsburskými zákonmi. Než sa však tak stalo, pokúsil sa Otto spoločne s mnohými monarchistami z Tirolska presadiť, aby bolo usporiadané všeobecné ľudové hlasovanie o ďalšej budúcnosti Rakúska. Formovala sa monarchistická strana, ktorá mala značnú podporu obyvateľstva, ktoré sa obávalo, že sovietsky systém zaberie tiež rakúske krajiny. Táto strana bola sovietskym komisárom okamžite zakázaná. Otto napísal dopis prezidentovi USA H. Trumannovi a v ňom konštatoval, že Rakúsko je na najlepšej ceste stať sa jedným zo satelitov Sovietskeho zväzu. V dočasnej vláde bolo okrem socialistu Karla Rannera, 10 socialistov, 7 komunistov a 9 členov ľudovej strany Rakúska.

H. Trumann na dopis reagoval rozpačito a nemienil nič podniknúť a tak podnikla Rannerova vláda. Habsburgov z tirolského Innsbrucku (vtedy to bola francúzska okupačná zóna) opäť v januári roku 1946 vyhostila. Otto von Habsburg žil striedavo vo Francúzku, Španielsku, Portugalsku a Lichteinsteinsku. Vedel, že najväčším nebezpečím je momentálne komunizmus a sovietsky vplyv v strednej Európe. Ak bol fašizmus v jadre prihlúpi a primitívny, tak komunizmus mal všetky lákavé plusy pre nadchádzajúce časy.

Otto vždy hájil konzervatívne demokratické princípy, za ich platformu považoval kresťanstvo a jeho morálny rozmer. Uvítal reč W. Churchila v roku 1946 vo Fultone, ktorá bola jasným signálom pre Sovietsky zväz a konečne dávala veciam pravé mená. Sovietskemu zväzu sa bohužiaľ na konci vojny podarilo vyvolávať dojem solídneho politického partnera. Skutočnosť bola však úplne iná a tajne komunistický režim iba rozširoval svoj politický vplyv a jeho tzv. oslobodzovanie od nacizmu malo predovšetkým svetovládne ambície, úplne totožné s ambíciami zdrteného nacistického Nemecka. V roku 1950 Otto založil CEDI (Európske dokumentačné a informačné centrum), čo bola organizácia, ktorá mala "sústreďovať vo všetkých európskych krajinách sily ochotné brániť zásady európskej kresťanskej kultúry a západného myslenia".

V povojnových rokoch Otto navštevoval svojich krajanov, ktorí utekali z oblastí sovietskeho vplyvu. Boli sústreďovaný v utečeneckých táboroch v západných okupačných zónach v Nemecku. Otto sa v jednom z týchto táborov zoznámil s princeznou Reginou von Sachsen-Meiningen, ktorá tu pôsobila ako zdravotná sestra. Svadba sa konala 10. mája 1951 a snúbenci zvolili jako miesto sobáša kostol "Des Cordeliers" v Nancy.

Manželia sa najskôr usadili v Clairfontaine vo Francúzku a v roku 1954 sa presťahovali do bavorského mestečka Pöcking, kde žijú dodnes. Dom ktorý obývajú nazvali Villa Austria, aby bol nemou spomienkou odopieranej túžby po vlasti. Postupne sa Ottovi a Regine narodilo sedem detí, najskôr päť dcér a potom dvaja synovia. Prvým dieťaťom bola Andrea (30.5.1953), potom nasledovali dvojčatá Monika a Michaela (13.9.1954), Gabriela (4.10.1956) a Walburga (5.10.1958). Dňa 11.1. 1961 sa narodil Karol a 16.12.1964 Pavel Juraj.

Dr. Otto von Habsburg v priebehu päťdesiatych rokov pracuje v Paneurópskej únii a publikuje. Na všetkých fórach obhajuje myšlienku silnej, spojenej a kresťanskej Európy. V roku 1953 vydáva knihu "Rozhodnutie pre Európu", v ktorej bráni svoje presvedčenie, že rozbitie Rakúsko-Uhorskej monarchie bolo chybou, ktorá sa potvrdila následným historickým vývojom. Ďalšiu zaujímavú publikáciu vydáva v roku 1957 a v nej predstavuje ekonomický a štátoprávny model, ktorý považuje za optimálny.

Návrat rodiny do vlasti nebol stále žiadúci a po odchode okupačných sovietskych vojsk v roku 1955 nová Rakúska republika opäť aktualizovala protihabsburské zákony. V roku 1958 prijal rakúsky parlament zákon, ktorý následníkovi trônu zakazuje nazývať sa Ottou rakúskym a prikazuje mu užívať meno Dr. Otto von Habsburg-Lothringen.

Dr. Otto von Habsburg v roku 1955 požiadal o nemecké štátne občianstvo, ktoré získal. Koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov si Otto kladie otázku, ako vlastne postupovať ďalej v úsilí o naplnenie svojich nárokov. Zdá sa, že staré postupy sa neosvedčili a Rakúska republika predsa len trvá už dve generácie. Dozrievalo v ňom presvedčenie, že pokiaľ trvanie na legitímnych právach bráni jeho politickej činnosti v prospech spojenej Európy a Rakúska je nutné sa týchto práv zriecť, pretože neexistujú abstraktné práva. To čo v nasledujúcej dobe učinil, ako isté gesto, nebolo unáhlené a už vôbec nie nepremyslené. Nechcel byť neustálym exulantom a svoje deti uvrhnúť do podobnej role.

V dopise Rakúskej spolkovej vláde z 31. mája 1961 sa zriekol pre svoju osobu nároku na rakúsky trón. Týmto krokom mal právne vyhasnúť zákaz návratu do vlasti. Pre Otta to nebol jednoduchý krok, pretože bol vychovaný k vedomiu, že raz bude slúžiť svojej vlasti v roli Cisára. Ani tento krok však nebol pre socialistickú vládu v Rakúsku dostatočný pre udelenie občianstva a prijatia do krajiny. Otto sa musel ešte domáhať svojho práva u medzinárodného súdu a až 24. mája 1964 bola spolková vláda Rakúska vyzvaná, aby vyhostenie ukončila. Politická situácia v Rakúsku bola kvôli rozsudku tak napätá, že sa Otto rozhodol nevyužiť okamžite svojho práva návratu.

Až keď v roku 1966 bola vo voľbách na hlavu porazená Socialistická strana Rakúska (SPÖ) a novú vládu vytvorila Ľudová strana Rakúska (ÖVP), bol Ottovi vydaný rakúsky pas a vrátené občianstvo. Atmosféra medzi politickým vedením Rakúska a Otto von Habsburgom sa pozitívne zmenila až začiatkom sedemdesiatich rokov, kedy mu bolo výslovne povolené vyvíjať na rakúskom území politickú činnosť. Dr. Otto von Habsburg však už túto možnosť príliš nevyužil. V roku 1971 prevzal vedenie Paneurópskej únie a pracoval v bavorskej Kresťansko-sociálnej únii (CSU), ktorú zastupoval od 10. júna 1979 v Európskom parlamente.

Tu sa angažoval predovšetkým v prospech stredoeurópskych krajín, ktoré boli v područí komunizmu a snažil sa západnú spoločnosť pripraviť na možnosť zrútenia východného bloku. Jeho myšlienka zjednotenej Európy sa dnes postupne realizuje. Táto angažovanosť vyniesla Ottovi iba nenávisť komunistických a socialistických žurnalistov, ako na východe, tak i na západe.

Dr. Otto von Habsburg je nielen politickou osobnosťou, ale tiež európskym mysliteľom, historikom a filozofom. Počas svojho doterajšieho života publikoval dvadsaťpäť kníh a napísal nespočetné množstvo článkov a prednášok. Vždy vo svojom živote obhajoval hodnoty, ktoré v Európe vzišli z kresťanskej kultúry a mravných noriem kresťanstva. Vo svojom politickom a spoločenskom pôsobení vždy hájil princípy parlamentnej demokracie, slobodu jednotlivca, sociálno-tržné hospodárstvo a myšlienku sebaurčenia národov.

Článok k udalosti udelenia čestného občianstva


HOLÍČ HODNÝ SVOJEJ HISTÓRIE

Do svetových dejín sa zapísal opäť v sobotu Holíč udelením Čestného občianstva Dr. Ottovi von Habsburgovi, najstaršiemu synovi posledného Rakúsko-Uhorského monarchu Karola.

Na mimoriadnom zasadaní mestského zastupiteľstva v Holíči v sobotu 28. júna 2003 udelili Ottovi von Habsburgovi čestné občianstvo mesta za celoživotný prínos k zjednoteniu Európy a za prínos jeho predkov k rozvoju Holíča v minulosti. Primátor mesta Vladimír Horák k listine o čestnom občianstve pripojil aj symbolický kľúč od brán Holíča. Ako pamiatku na slávnostný deň si z Holíča odnášal obedovú fajansovú súpravu s historickým fajansovým dekorom.

Otta von Habsburga privítali predstavitelia mesta pred radnicou chlebom a soľou. Potom na koči ťahanom koňmi prešli Holíčom, v ktorom sa práve konal letný jarmok, do miráže. Tu sa konalo mimoriadne mestské zastupiteľstvo za účasti podpredsedov NR SR Zuzany Martinákovej a Pavla Ruska, ministra kultúry Rudolfa Chmela, poslankyne NR SR Anny Záborskej, predstaviteľa Paneurópskej únie na Slovensku Antona Neuwirtha a ďalších hostí.

Primátor Holíča v príhovore ocenil celoživotné aktivity Otta von Habsburga v úsilí o zjednotenie Európy. Bol jedným z prvých poslancov Európskeho parlamentu, ktorý sa významnou mierou zaslúžil o to, aby sa Európa začala zjednocovať a národy hľadali cestu k sebe. Vstup Slovenskej republiky do EÚ nadväzuje na tieto kroky. Otto von Habsburg bol dve desaťročia poslancom Európskeho parlamentu a dodnes je prezidentom medzinárodnej Paneurópskej únie. „Korienky máte aj v našom meste a my dnes oceňujeme, čo v minulosti rod Habsburgovcov urobil pre rozvoj nášho mesta výstavbou kaštieľa, založením výroby fajansy F. Lotrinským a ďalšími aktivitami, ktoré remeselne a kultúrne pozdvihli Holíč a tento región,“ povedal primátor Holíča Vladimír Horák.

Vyše 90-ročný Otto von Habsburg, najstarší syn posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola, po zápise do pamätnej knihy Holíča poďakoval za veľkú poctu. „Na svojej životnej ceste som mal veľa slovenských priateľov. Mám k Slovákom blízky a hlboký vzťah ešte z čias 2. svetovej vojny, keď som bol v emigrácii a dostal som sa medzi emigrantov zo Slovenska. Úzko som s nimi spolupracoval a vážil som si, že nepoznali stranícke rozbroje, vnímali len vedomie slovenskosti . Preto mám mimoriadnu radosť, že s týmto národom, s ktorým som bol hlboko vnútorne zviazaný, som teraz zviazaný aj viditeľne.“ Ďalej Otto von Habsburg povedal, že z vlastných skúseností veril, že v procese rozširovania EÚ Slovensko tento krok zvládne. „Budem sa snažiť Slovensku pomáhať, aby bolo dôležitým elementom v EÚ. Slovensko má veľkú šancu,“ zdôraznil.

Počas svojho pobytu v Holíči si prvýkrát prezrel aj kaštieľ, ktorý bol za panovania Márie Terézie letným sídlom Habsburgovcov. Dnes je táto národná kultúrna pamiatka v majetku súkromnej firmy a jej stav je zlý. Zašlé časy slávy kaštieľa pripomína len majestátna stavba, ktorá by potrebovala stovky miliónov korún na úplnú rekonštrukciu. Otto von Habsburg si prezrel aj výstavu výtvarných, fotografických a keramických prác klubu holíčskych umelcov Genesis. Jej dominantou bola maketa kaštieľa v mierke 1:100 od Jozefa Kuruca. Zhotovil ju na základe dobovej dokumentácie a rytiny z roku 1801.

Viera Barošková


Rozhovor s Ottom Habsburgom
prevzatý z ...

Cítíte někdy nostalgii, když vzpomínáte na časy monarchie?
Podívejte se, nostalgie není příliš plodná. Co bylo, to bylo. Nikdy jsem neměl mentalitu penzionovaných generálů, kteří na pískovišti opakují bitvy, jež prohráli.

Byl jste tehdy ještě malé dítě, ale jaké jsou vaše vzpomínky na tu dobu?
Co si tak pamatuje čtyřleté dítě? Návštěvu letiště, návštěvu Franze Josefa, jeho pohřeb. Tyhle velké události, ale to je všechno.

Jaká je vaše nejstarší vzpomínka?
Ta úplně nejstarší pochází pravděpodobně z doby, kdy mi byly tak dva a půl roku. Navštívili jsme Miramare u Terstu. Pamatuji se na lodě, které projížděly kolem. Měl jsem radost, když jsem se do Miramare později zase mohl podívat. Je to překrásné místo.

Jak jste prožíval chvíle, když jste musel s rodiči odejít v roce 1919 do exilu?
Rodiče tehdy udělali něco, co od nich bylo velmi chytré. Nás děti od všech těch událostí co možná nejvíc izolovali. Ty události byly opravdu dramatické, ale nás se dotýkaly jen velice málo. Z té doby u mě tedy nevznikly žádné komplexy - ani co se týče vztahů k lidem, ani co se týče vztahů k zemím.

Co bylo motto, krédo vašeho otce?
Toho jsem vlastně vůbec neviděl. Vždyť byl za první světové války jediným monarchou či hlavou státu, který byl na frontě. Odtud pocházely jeho snahy nastolit mír. Věděl, co je válka, a na rozdíl od ostatních pánů z jeho úřadů, kteří udělovali rozkazy, chtěl válku ukončit. Přišel sice příliš pozdě, ale alespoň to zkusil.

Vyrůstal jste v materiálním bohatství, ale prý jste šetrný, skromný člověk...
Když je člověku méně než sedm, tak o nějakých rozdílech ani neví, a proto nehrají roli. Mě jisté věci nezajímají, jiné mě zajímají více. Odjakživa jsem byl politickým člověkem, takže mě zajímá politika. Ostatně není divu, protože pocházím z rodiny, která byla v politice 600 let. Myslím, že to mělo silný vliv i na moje děti.

Jaké vlastnosti jste zdědil po svých habsburských předcích?
Myslím, že jsem skutečně pilný člověk, pracuji velmi mnoho. A dělám to rád, baví mě to. Tohle vidím i u svých dětí. Ne u všech, některé tedy tak pilné nejsou, ale některé ano. Dobře se prosadily. Tak to bylo u Habsburků vždy, je to známo i z historie.

Jako mladý muž jste měl velké politické ambice. Když vám bylo dvacet pět a Hitler se chystal obsadit Rakousko, nabídl jste Vídni své služby jako potenciální kancléř, ale byl jste odmítnut. Něco podobného se stalo i po válce. Nebyl jste zklamaný?
Ne. Kdo neumí přijímat rány, nemůže být v politice. Ať je třeba bankéřem. Zmínil jste mou nabídku Schuschniggovi (rakouskému kancléři z let 1934-1938). To už byl akt zoufalství. Řekl jsem, že je nutné postavit se na odpor, že Rakousko se musí bránit. K tomu byly důvody. Byl jsem jedním z mála, kdo četl Mein Kampf. Prostě jsem věděl, co ten chlap chce provést. Věděl jsem, co se stane, až přijde k moci, že to povede k válce. To je stejné jako se Saddámem Husajnem. Ale Schuschnigg byl proti něčemu takovému. Snažil jsem se kontaktovat všechny možné akceptovatelné politiky, ale všichni odmítli, protože nikdo se nechtěl stát členem sebevražedného komanda. Byl jsem přesvědčen, že odpor se musí klást. Protože když se země nebrání, je nebezpečí, že už se nikdy nepostaví na nohy. Zmýlil jsem se. Pak přišlo Československo, které bylo plně vyzbrojeno a vzdalo se, aniž zazněl jediný výstřel.

Zmínil jste Husajna. Jaký je váš názor na situaci kolem Iráku?
Jsem velmi šťastný, že naše země... (zarazí se) Podívejte se: Které to jsou země, které ihned a odpovědně reagovaly? Všechny leží v blízkosti Ruska: baltské státy, Česká republika, Polsko, Maďarsko. Po pádu železné opony si uvědomily, že potřebují ochranu Američanů před supervelmocí, která je na druhé straně a kterou není zrovna možné považovat za supervelmoc míru. Proto jsem byl velmi šťastný, že se tyto země vyjádřily solidárně.

Myslíte si, že se má pokračovat v diplomatických jednáních?
Pokud je šance vyřešit to bez války, pak samozřejmě. Ale když se Saddámovi dovolí dále se vyzbrojovat, bude to hodně nebezpečné.

Myslíte si, že monarchie se dá obnovit v zemích, kde byla zrušena?
Za prvé: Ve staré formě ne. Za druhé: Kdo si něco přečetl o světových dějinách, ví, že vždy byla různá státní uspořádání. Je stejně nerealistické říkat, že něco bude, stejně jako že už nebude. Státní uspořádání je relativně méně důležité než smysl státu. Stát, takový jaký bychom si ho měli přát, by měl zaručit individuální práva a právní systém. Když se někdo bude snažit prosadit monarchii ve Švýcarsku, budu proti. Ve Španělsku budu jejím zastáncem.

Také v Česku se po převratu objevily promonarchistické hlasy. A vy jste byl často uváděn jako kandidát pro případný trůn, protože jste vlastně jeho následníkem. Co to pro vás znamená?
(usmívá se) To je zcela nerealistické. Člověk se nemá snažit prosazovat nerealistické věci.

To se týká i vašich synů a další generace?
Můj druhý syn je velvyslancem Maďarska. Proč ne? Dělá to dobře. Mí synové jsou naštěstí stejného založení jako já. Nejsou žádní doktrináři. K něčemu, co je sekundární, se nemá přistupovat, jako by šlo o něco primárního. To je vždycky chyba. Lidé tu nejsou kvůli státu, nýbrž stát je tady pro lidi.

V roce 1961 jste se vzdal následnických nároků...
... já jsem si je nezrušil, připravili mě o ně.

... ale vaši bratři to neudělali. Mají jiný názor?
Tady směšujete dvě věci. My jsme dlouho do Rakouska nesměli. Proč jsem tenhle dokument podepsal a přijal? (prohlášení, v němž se vzdává nároku na trůn) Protože jsem viděl, že pro zájmy střední Evropy je lepší prosazovat Evropskou unii. To byla realita. Po zkušenosti s národním socialismem a později komunismem už není možné dále existovat v malých státečkách. Měl jsem dost kontaktů a přesně jsem věděl, že když to nepodepíšu, nebudu mít žádnou možnost činit to, co bych činit měl. Mí bratři byli v téhle věci méně angažováni a mohli si dělat, co chtějí. Nebyl bych to také býval udělal, kdybych tehdy neviděl, že to je správná cesta ve všeobecném zájmu. Ovšem požadavky, aby se člověk zřekl vlastní rodiny, jsem považoval vždy za absurdní a nikdy bych jim v tom nevyšel vstříc. Ale tohle jsem překousl, protože jsem si řekl, co je můj úkol.

Co říkáte tomu, že v české historické literatuře a tisku Habsburkové mnohdy vystupují v negativním světle. Habsburkové byli těmi, kdo porazil Čechy na Bílé hoře a kdo stál za jejich germanizací, kdo...
... ano. Kdyby vyhráli obránci Bílé hory, dnes by žádní Češi nebyli. Všichni by byli ve skutečnosti poněmčeni.

Jak to?
Protože na straně těch, kteří prohráli, byli samí Němci. Češi byli na druhé straně. Ale pak to mělo trošku nešťastný průběh...

V jednom článku jsem dokonce četl, že když jste byl v Praze, nechal jste se úmyslně vyfotografovat na Staroměstském náměstí, kde Habsburkové nechali popravit české šlechtice.
To není pravda (klidně). Co všechno se nepsalo! (Jeho tajemnice, která si rozhovor nahrává na vlastní diktafon, důrazně protestuje: To je nesmysl!)

Ještě k Evropské unii. U nás se teď často diskutuje o tom, co České republice vstup do EU přinese, ale méně o tom, čím by jí vlastně mohli být prospěšní Češi. Věděl byste o něčem?
Dám vám upřímnou odpověď. Stalo se to teď 19. listopadu, kdy Evropský parlament přizval všechny uchazečské země. To je skvělá věc. Každý tam mohl mluvit ve své řeči, k dispozici byly překladatelé. Všichni hovořili svým jazykem - s výjimkou Čechů. Ti mluvili anglicky. To mě hrozně rozzlobilo. Vždyť naše jazyky přece musíme uplatnit! Nemůžeme se podílet na té beztvaré kaši! Máme přece nekonečně dlouhé dějiny, jazyky, kulturu, tradici. Musíme se trochu napřímit. Česká strana tohle neudělala. Jeden pán tam tedy česky mluvil. Díky bohu. Jinak mi to ale bylo strašně líto.

V Praze nyní probíhají prezidentské volby. Nahradit Václava Havla má šanci i Václav Klaus. Co mu říkáte jako novému prezidentovi?
Řeknu to anglicky: No comment. Pan Klaus určitě anglicky rozumí (směje se).

V rozhovorech jste často s uznáním mluvil o Václavu Havlovi, ale je ještě nějaký Čech, kterého si vážíte?
Tak třeba Palackého, pochopitelně. To byl velký historik, muž, který velmi přispěl k tomu, že se Češi znovu probudili k životu.

Protože řekl, že kdyby Rakouska nebylo, museli bychom si ho sami vytvořit?
Nejen kvůli tomu. Řekl toho mnoho jiného a stejně dobře.

Co je podle vás největší rozdíl v mentalitě mezi Čechy a Němci?
Na to je velice těžké odpovědět. Přirozeně mezi Němci a Čechy bylo vždy napětí, ačkoli se objevila období neuvěřitelné spolupráce. Zmínil bych moravské vyrovnání jako jednu z nejlepších věcí, které kdy vznikly. Tehdy (v roce 1905) na Moravě proběhly nepokoje, ale hned následující den se podařilo Němce a Čechy dostat k jednacímu stolu. Předsedajícím byl Žid. Byl to židovský poslanec z Brna. Promiňte, nechci Čechy srovnávat s černochy, ale tento příklad byl pak svého času využit při dekolonizaci Afriky. Tehdy žilo v Jihozápadní Africe, která se dnes jmenuje Namibie, dvanáct národů. Byl jsem tam tehdy. Nenávist mezi těmi národy byla nepředstavitelná. Sám jsem viděl ve škole ve Windhoeku dvůr, kde si o přestávce hrály děti, rozdělené ostnatým drátem na část pro Herery a Owamby (což byly dva největší národy), aby se nepozabíjely. A pak jim někdo přinesl myšlenku moravského vyrovnání. Když dnes čtete namibijskou ústavu, vidíte, že se tam dostalo spousta myšlenek z Brna. Je neuvěřitelné, co středoevropský duch v africké buši dokázal. Dnes jsou ty problémy mezi těmi dvanácti národnostmi odstraněny... Tedy ne úplně. Stále tam jsou incidenty.

Jaký význam má podle vás příslušnost k aristokracii?
Je to jen instrument. Když z toho někdo něco dělá, dá se z toho něco udělat. Ale když člověk není na výši, je to beze smyslu.

Z vašich sedmi dětí si jen vaše dcera Gabriella vzala někoho z měšťanské rodiny, ostatní potomky šlechtických rodů. Je to náhoda, nebo jste jim dal nějaké doporučení?
Já jsem jim do toho nemluvil. Držel jsem se zpátky. Mohou si dělat, co uznají za vhodné. A myslím si, že udělali dobře.

Máte kontakty s lidmi z českých šlechtických rodin?
K některým ano, k některým ne. Občas se setkám například s Lobkowiczi. Ale mám kontakty i do jiných prostředí. Kdy jste se naposledy setkal s někým z Česka?
Teď 19. listopadu, s tou poslaneckou delegací. Hovořil jsem s tím poslancem, který se odvážil mluvit česky.

Čemu podle vás vděčíte za vaši vitalitu a kondici?
Snad tomu, že jsem nebyl a nejsem pesimista. Pesimista obvykle onemocní. Vždy jsem dělal věci pro budoucnost, nepohřbíval jsem sám sebe do minulosti. Pak člověk vidí, co krásného se dá dělat, co krásného vlastně v tomhle světě je. Že vůbec není žádný důvod reptat. A pak to samozřejmě souvisí i s tím, že moje matka zemřela ve věku 93 let.

Nikdy jste nekouřil?
Kouřil jsem a jak! (téměř hrdě) Kouřil jsem jako komín. Během druhé světové války jsem vykouřil až šedesát cigaret denně. Přestal jsem, když vypukla korejská válka. Mě vždy ovlivňovaly politické události. Když válka začala, letěl jsem z Londýna do Paříže, tehdy byly ještě vrtulové letouny a bylo víc vidět, takže jsem se díval na Kanál a přemýšlel jsem: To je šílenství! Kouřím tolik, jsem závislý na cigaretách a zatím nikdo neví, jestli nebude světová válka. Tak jsem cigaretu uhasil a bylo hotovo.

Auto ještě řídíte sám?
Ještě před dvěma a půl lety jsem řídil. Pak jsem měl nehodu, kterou jsem nezavinil, a od té doby mám problém s levou rukou. No, bylo mi tehdy už 88. Ale moje žena šoféruje. Taky je o dvanáct let mladší.

Když vás záchranáři zakrváceného tahali z rozbitého auta a někdo křičel "Rozřízněte mu košili!", prý jste reagoval: "Proboha ne, je úplně nová!" Máte ji ještě dnes?
Ne. Nakonec ji stejně rozřízli.
13