HOLÍČSKY ZÁMOK

Bol vyhlásený národnou kultúrnou pamiatkou v roku 1970. Jeho dnešný neskorobarokový výzor je výsledkom prestavby renesančnej protitureckej pevnosti na reprezentačné letné sídlo c.k. rodiny Habsburgovcov. Trojpodlažná obytná budova, pôdorysne riešená do tvaru písmena U je obohnaná mohutným dvojnásobným systémom hradobného múru a priekopy, za ktorými pokračoval rozsiahly ohradený park zlikvidovaný po roku 1919.

 

Holíčska lokalita bola osídlená už od praveku vďaka priaznivým geomorfologickým a hydrologickým podmienkam, úrodnosti pôdy a výhodnej polohy ostrožiny nad močaristým terénom. Početné slovanské sídliskové i pohrebiskové nálezy z polovice 9. storočia, zistené na pieskových dunách v barinách pozdĺž ľavého brehu rieky Moravy dokladajú pomerne husté osídlenie tiež v dobe veľkomoravskej. Podľa Anonymovej kroniky bola predmetná oblasť od 10. storočia v záujmovej sfére starých Maďarov až k rieke Morave, pričom narážali na odpor domáceho obyvateľstva, ktoré si chránilo svoje sídla.

Po zániku Veľkej Moravy sa územie Holíča stalo súčasťou pohraničného pásma formujúcich sa štátov českého a uhorského. Ustaľovanie hranice od polovice 11. storočia, ktoré vyvrcholilo na českej strane, v súvislosti so správnou organizáciou mladého přemyslovského štátu, vybudovaním hodonínskeho břetislavského hradiska, viedlo pravdepodobne tiež k vzniku holíčskej pohraničnej pevnosti, t. j. vojenského strediska, ktoré chránilo záujmy svätoštefánskej koruny na ľavom brehu rieky Moravy pri starej križovatke obchodných ciest.

Najstaršie zistené osídlenie lokality kaštieľa je datované od druhej polovice 12. storočia. Doložené je torzami sídliskových objektov na akomsi vyvýšenom výbežku - poloostrove, ktorý bol od východu voľne prístupný. Tieto prírodné danosti využili prví obyvatelia areálu pri budovaní opevnenia, ohraničujúceho plochu zhruba 57 x 39 metrov.

Holíč - Wywar je písomne doložený v roku 1256 v súvislosti s obnovením donácie na Skalicu po tatárskom vpáde. Ďalší písomný údaj je z roku 1273. Vzťahuje sa však na vládu Ondreja II. (1205-1235), ktorý hrad - Ujvár spolu s majetkami daroval šľachticovi Kemenovi. Význam Holíča, daný predovšetkým jeho polohou poslednej zastávky v Uhorsku na komunikácii vedúcej do Čiech neklesol však ani v ďalších obdobiach. V polovici 13. storočia bol zvýraznený založením kráľovskej mýtnej stanice a zároveň sa podľa ustanovenia Bélu IV. stal sídlom jedného obvodu - dištriktu Bratislavského komitátu.

V roku 1315, počas bojov Matúša Čáka s Jánom Luxemburským dostáva sa holíčsky pohraničný hrad do popredia a pod názvami Holicz alebo Alba Ecclesia sa spomína v súvekých kronikách - Zbraslavskej a Dalimilovej. V čase, kedy holíčsky hrad ovládal Matúš Čák Trenčiansky, bol vybudovaný nový priestranný objekt obdĺžnikovej, trojpriestorovej dispozície s vybiehajúcou hranolovou vežou v severozápadnom nároží. Bol to nový typ paláca nesúvisiaci s opevnením, kde stredný t. j. najväčší priestor bol uzavretý z dvoch užších strán vežami. Dvojpodlažná stavba umiestnená do južnej časti areálu rovnobežne s opevnením, rešpektujúca tak kamenný obytný objekt prvej stavebnej fázy, vytvorila základnú osnovu južného krídla holíčskeho kaštieľa. Archeologickým výskumom sa zistilo, že palác o rozmeroch 49 x 11,5 metrov, orientovaný po dĺžke V-Z vystavali v jednej stavebnej etape.

Archeologickým výskumom sa zistila na objekte rozsiahla prestavba, datovaná do polovice 15. storočia, ktorá si vyžiadala súčasne likvidáciu najstaršej obytnej budovy i predgotického opevnenia. Novému zámeru bol prispôsobený tiež palác zo 14. storočia. Vežovitú stavbu o rozmeroch 250 x 530 cm, vybiehajúcu na severnej strane SZ nárožia, nevyhovujúcu realizácii nového projektu rozobrali po základové murivo a k západnému múru veže a severnému múru paláca zo 14. storočia pristavali ďalší 15 metrov široký palác, zabudovaný dnes v západnom krídle kaštieľa, neskôr rozšírenom o východnejšie predstavané priečelie.

Neskorogotické opevnenie z 15. storočia stavané na pilotáži vymenili v období renesancie za veľkoryso komponované protiturecké hviezdicové opevnenie, pospájané kazematami s vonkajšou i vnútornou priekopou. Súčasne podpivničili takmer celé nádvorie a v rámci areálu k vonkajšiemu opevneniu situovali hospodárske budovy. Dobudovaný bol tiež severný a rozšírený západný trakt kaštieľa. Písomné pramene spomínajú dokonca uzavretie pôdorysu objektu východným - nadzemným traktom. Táto renesančná hviezdicová pevnosť bola dostavaná po roku 1678.

 Od roku 1736, keď sa objekt stal majetkom cisárskej rodiny, uskutočňovalo sa postupné prebudovávanie blokovej renesančnej pevnosti na trojkrídlový barokový kaštieľ s novou funkčnou náplňou. Prestavba bola vykonaná pod vedením najvýznamnejších rakúskych architektov a umelcov F. A. Hildebrandta, J. N. Jadota, J. B. Chamanta a i. Baroková prestavba Holíčskeho kaštieľa bola veľkým stavebným podujatím, ktorého výsledok sa zaraďuje medzi vrcholné barokové diela na území Slovenska. Monumentalita objektu, jeho veľkorysá architektonická koncepcia a historické reálie boli dôvodom na jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku.

Použitá literatúra : Tóthová Štefánia: Zisťovací historicko-archeologický výskum areálu národnej kultúrnej pamiatky kaštieľa v Holíči, okr. Senica. Str. 443 - 455. In. Archeologia historica 6/81

 

13